Z riečnych náplavov bol český pyrop náhodne zbieraný od praveku. Organizovaný zber granátov s vývozom do Európy začal v rannom stredoveku, v období sťahovania národov od 6. do 8. storočia. V stredoveku obľuba českého granátu mizne.

Ojedinelé zlatnícke pamiatky sú dochované od 2. poloviny 14. storočia (relikviár z pražské katedrály). Až od 2. polovice 15. storočia granáty častejšie zdobia liturgické striebro, najmä kalichy.

Vrcholné obdobie nastalo za vlády cisára Rudolfa II. (vládol 1576 – 1610)

Ten podporoval brusičov a uplatňoval predkupné právo na granáty výnimočnej veľkosti. Lekár cisára Rudolfa II Anselm Boetius de Boot v mineralogickej príručke z roku 1609 Gemmarum et lapidum historia pomenoval granát - granatus bohemus (českým granátom) a popísal jeho náleziská.

Po roku 1700 sa české granáty rozšírili v klenotníctvach všeobecne. Drobné kamienky prišli v 2. štvrtine 18. storočia do módy a tak cisárovná Maria Terézia vydala roku 1762 zákaz vývozu českých granátov zo zeme.

Ochránila tak domáci monopol ťažby a spracovania granátu. Vznikali brusiarne v Podsediciach, Dlažkoviciach, v Světlej nad Sázavou, v Třebeniciach v Horních Třebívliciach a na Skalce. České národné obrobenie presadilo český granát za mineralogický symbol Čiech. Stal sa atribútom českých vlastencov (portréty manželky Václava Hanky, dcéry Františka Palackého, Boženy Němcové atď.).

Pomôckou pre datovanie granátového šperku 2. a 3. tretiny 19. storočia sú dve techniky osadzovania granátov: zrnková a nýtková (klenotnícke techniky). Českí granátnici úspešne vystavovali v 19. storočí na priemyslových výstavách. Vďaka úspechom výtvarníkov na svetovej výstave v Bruselu roku 1958 sa český granát vrátil do súčasnej umeleckej tvorby i v poslednej dobe vďaka šperkárskym sympóziám v Turnove.